Príbeh
Môj príbeh
„Aj cesta dlhá tisíc míľ
začína prvým krokom.“
Lao-c’, Tao te ťing
Narodil som sa v Amerike slovenským rodičom a prvých desať rokov som vyrastal tam. Keď sa rodičia rozhodli vrátiť, začali ma doma učiť po slovensky a našli mi doučovateľku slovenčiny. Vďaka nej dnes hovorím oboma jazykmi rovnako dobre a z vlastnej skúsenosti viem, čo dobré doučovanie dokáže.
Príchod na Slovensko bol pre desaťročného chlapca šok: iná krajina, iná škola, iné možnosti. Peňazí sme doma nemali nazvyš a rodičia nemali čas sadnúť si so mnou, keď som nerozumel úlohe alebo téme zo školy. V triede sa to dobehnúť nedalo: detí je veľa a učiteľ musí ísť ďalej. Pochopil som, že ak chcem pomôcť sebe aj rodine, cesta vedie cez školu. Tak som na hodinách dával pozor naplno, aj keď sa spolužiaci učiteľom smiali.
Veľa som sa učil sám: z učebníc, kníh, videí na YouTube a s kamarátmi, ktorí vedeli menej ako ja. Všetko trvalo dlho. Postupne som si vybudoval systém, ako si učivo ukladať do hlavy tak, ako sa stavia múr: tehlu na tehlu, odspodu. Vďaka nemu som mal z čohokoľvek istú dvojku už len z dávania pozor na hodine v škole a na jednotku mi doma stačilo málo. Zvyšok dňa som mal pre seba.
Na vysokej škole som videl opak. Študentov hodia do vody so slovami plávaj, alebo sa utop, a polovica ročníka sa utopí. Jedno zadanie mi vtedy trvalo dva týždne, osem hodín každý deň. O rok neskôr som ho mal hotové za štyri hodiny. Prvá cesta je zbytočne ťažká. To ma hnevá dodnes. Učiť neznamená povedať: toto treba vedieť. Je povinnosťou učiteľa postarať sa, aby jadro učiva pochopil každý.
A presne to vám dávam: dieťa, ktoré si verí, má späť svoj voľný čas a učí sa rado, lebo vie, kam ho to vedie.



